Podarilo sa nám, na konci osemročky, dostať sa na učňovku. Moja matka na tom trvala. Chcela aby som vyšiel strednú školu a mal aspoň výučný list. Keby nie jej vtedy, tak sa na to vykašlem. Myslel som si, že to je len strata času. Išiel som tam len kvôli nej, ale ako sa neskôr ukázalo, posunulo nás to opäť ďalej. Na škole sme neboli jediní grázli, na takéto školy chodili väčšinou ľudia, ak sa dajú nazvať vždy ľuďmi, ako my. Hneď ako sme prišli, sme sa snažili ukázať kto je naozaj pánom. Potrebovali sme na to vymyslieť situáciu, potrebovali sme prísť na to, ako si pár ľudí získať do party a pár opäť vystrašiť. Na takomto mieste to vyzeralo priam nemožne. Chalanom to nevadilo, ale ja som si uvedomoval, že ak niečo nespravíme, tak tu budeme všedný študenti a ak spraví niekto iný niečo, tak to môžeme mať ťažké. Existovalo tu pár tlúp, alebo bánd v starších ročníkoch a tie hneď ukazovali, že na škole sa ide podľa ich pravidiel. Videl som už pár prvákov zbitých, za to že nespravili dáku volovinu. Bola to obyčajná šikana. Nebola to obrana akú sme my používali na základnej. Tu išlo o dáke vybúrenie komplexov. Nieže sa chcem obraňovať, ale bolo to tak. V tejto krutovláde, s ktorou samozrejme nikto nič nerobil, som videl možnosť začať s našou malou mafiou. Biť členov gangu keď sú samy bolo jednoduché, ale asi by nám to nepomohlo. Spojiť sa s niekym iným, by možno bolo super, ale čo by sme komu sľúbili? Spojiť sa s bitými mi pripadalo najrozumnejšie a najjednoduchšie. Utvoriť si vlastnú veľkú skupinu, ktorá dá najprv pár príučiek a potom si udržať s niekym prímerie a s niekym zrejme nie. Takto napísané to vyzerá jednoducho, ale prevedenie, prevedenie bolo ťažké.
Začali sme so spolužiakmi. V triede sme mali chalana prezývaného Palec. Nebol žiadna trasorítka a ani tupec. Dva, tri krát schytal od druhákov a jednoznačne sa mu to nepáčilo. Bol taký typ, do ktorého si radi udriete a viete, že sa vám nič nestane. Ale na to všetko sa mi od začiatku páčil. Bol to chalan ktorý pôsobil tak, že ak preňho niečo urobíte, zostane vám nadosmrti dlžníkom. A presne takého sme potrebovali. Chcel byť s nami, ale štyria to nieje žiadna banda. To by sme rýchlo dostali cez hubu. Tieto tlupy útočili vždy vo viacerých a samozrejme na jedného. To sme sa chystali spraviť aj my. Ale nemohli sme sa pustiť do viacerých chalanov naraz, bolo nás ešte málo a nemali sme žiadnu podporu. Preto som videl silu v našej triede. Ale žiaľ, alebo na šťastie, to boli všetko idioti. Jediné čo sa im páčilo z toho čo sme im hovorili, bolo, že si budú môcť udrieť, že vieme už ako na to. Pár sme zobrali do party. Kecali sme o tom väčšinou v krčme, hneď vedľa školy. Po pár pivách sa vždy každý rozkecal a mňa až niekedy fascinovali príbehy mojich spolužiakov. Vytvorili sme si malý kolektív, našu malú bandu, s ktorou sme sa chceli brániť, útočiť. Bolo nás deväť.
 
  December pomaly končil, chalani začínali mať reči, že som mal len silné slová. Ale ja som sa len pousmial. Upokojil som ich a povedal, že je ešte dosť času. Sám som sa síce oňho obával, ale zatiaľ som si našiel kamaráta v tretiaku. Bolo to viac menej náhoda. So svojimi kamošmi na škole mal zlú povesť a to mi vyhovovalo. Ako som neskôr chalanom povedal, keď sa ma pýtali, prečo sme skoro dva mesiace čakali, potrebovali sme sa skryť zo začiatku za niekoho meno. Keby sme sa pustili do pomsty, alebo začiatku tvorenia našej skupiny samy, tak by sme sa už ani v škole nemuseli ukázať. Niekto by si nás chytil a pohral sa s nami ako s futbalovou loptou.
Akcia začala, keď Palec dostal po škole ďalšiu bitku. Povedali sme si, že už čakať nemôžeme a že už nemáme ani na čo. S tretiakmi sme si po škole odchytili o dve ulice ďalej dvoch tupcov, čo naložili Palca.