Knísanie vlaku ma príjemne uspávalo, len občas som sa strhol, či už niesom doma. Ivanka pri dunaji, Vajnory, perón ktorý u nás na stanici nieje, opäť Ivanka pri Dunaji. Aha, tak to už na ďalšej budem vystupovať. Postavil som sa a podišiel k dverám. Za mnou sa začínali ľudia pripravovať na vystupovanie. Vlak brzdil až kým nezastal, ja pozerám na svetlom zaliatu vlakovú stanicu a nespoznávam ju, nikdy som ju nevidel. Otočím sa na ľudí ktorým som zavadzal pri vystupovaní a pýtam sa kde som.

  Sládkovičovo. ShitaFucka. Začínal som si uvedomovať blbosť situácie. V Sládkovičove ktoré ani neviem kde je, sám a o polnoci. Vytiahol som mobil a začal zisťovať kedy mi ide najbližší vlak domov. Bolo mi jasné že to bude zrejme ráno, kedže takto večer už vlaky veľmi nechodia. A moja prvá obava sa naplnila, hej, najbližší vlak mi ide o štvrtej ráno. Zavolám domov, nech sa neboja. No ale blbosť situácie znásobilo to, že len ako som dopovedal kde som a začal som vysvetlovať prečo tam som, sa mi vybil mobil. Však v poho, zavolám z telefónnej búdky čo je na stanici. Dvojkoruna, štrnk, dvojkoruna, štrnk a nič. Kua búdka je na dve veci, nefunguje. Možno dvojky ale nežere, keď vypadávajú, hodím niečo väčšie. Pozriem do peňaženky a s zmrazeným úsmevom zisťujem, že nemám ani na cestu domov.

  Výpravca mi povedal, že v dedine, tak 15 minút cesty, je bankomat, moja jediná záchrana. No lenže keď som prišiel na prvú križovatku, tak som zistil, že táto diera je asi dosť veľká. Pobral som sa teda cez dedinu a snažil som sa chodiť po tých najväčších uliciach. Nemal som prehľad o čase, lebo som mal telefón vybitý, ale musel som kráčať neuveriteľne dlho. No bankomat som našťastie našiel. Zašitý ako hrom, ďaleko. Strčím kartu, zvolím jazyk, vyťahujem telefón v ktorom mám uložený pin, zisťujem, že som debil. Snažím sa spomenúť na pin. Ťukám prvý pokus, zadávam päť číslic, namiesto štyroch, uvedomujem si, že pin je zlý, kedže môže byť dlhý len štyri znaky, ale aj tak v nádeji stláčam okej. Samozrejme nefunguje. Ďalší pokus, zle. Rozpamätávam sa aspoň na číslice ktoré mám v pin kóde, zisťujem že osmička sa opakuje. Kombinácii už nieje niekoľko tisíc, ale len niekoľko stoviek. Potešený týmto zistením skúšam šťastie opäť.

  Výsledky žrebovania, Peter Borko vyhráva dvesto korún. A už ma trápi len to, aby som dal vedieť rodičom, že som v poriadku. Verte či nie, aj na takom mieste ako je Sládkovičovo sa nachádza hotel. Verte či nie, aj na takom mieste ako je hotel, nieje možné telefonovať. Super ochotná recepčná mi odmietla dovoliť použitie telefónu a povedala mi, že mám ísť na stanicu do telefónnej búdky. Keď som ju oboznámil zo stavom telefónneho automatu, tak ma poslala opačným smerom na "námestie". Cestou mi ešte pomohli dve baby, okolo ktorých som sa nasratý vracal o päť minút späť, s vedomím, že v Sládkovičove telefónne automaty nefungujú.
 
  Môj mozog, unavený značnou dávkou alkoholu vymyslel ďalší super plán.
-Ahojte baby, pili ste už?
-No hej, už sme pili. (cigánsky akcent)
-Mohol by som vás pozvať na drink? Potreboval by som si od vás zavolať.
-Nemáme telefón.
-Vážne? Len na pol minúty, pozvem vás za to na rum s kofolou.
-Nie...... (bla bla bla)
No tento nevydarený pokus ma neodradil. Siahol som do vrecka, vytiahol niekolko krát zlomenú cigaretu od Bolgiho a snažil sa ju zapáliť. Moje kroky zavítali do dákeho nočného podniku, kde som si kúpil kofolu v plechovke (25sk) a zistil, že ani tam mi nikto nedá zavolať. Pochodoval som späť smerom k stanici s vedomím, že cestou je ešte jeden podnik.

  Za barom som si objednal kofolu. Chlapík načapoval popri tom aj pár pív a nalial pár poldecákov. Vtedy na mňa prišla ta nepopísateľna chuť na už spomínaný rum, tak som si aj ten objednal. Keď vynášal na tácke von, nočným hlučným zákaznikom, pivo a chľast, tak som ho upozornil, že na bare si zabudol poldeci. Zastal, pozrel na mňa a povedal mi, že tú vodku som si objednal ja. Otočil sa a odišiel. Zostal som sám pri pulte, s kofolou, vodkou a rumom.

  Po tomto faux pa (nepamätám sa, žeby som si objednal vodku) som stratil nádej, že mi barman dovolí si zavolať. Skúsil som to ale u zákazníkov a vymyslel som si nový trik.
-Vymeníme si karty, nech Vás to nestojí ani korunu. Prosím, mama a otec sa o mňa boja...
Ľudia sú špiny, jednému vadí, že má orange a ja chcem volať do t-mobile, druhý zasa nemá kredit. Čo už.

  Na stanici ma ale napadol ďaľší zo série geniálnych nápadov. Ale tento bol podľa mňa naozaj chytrý. Volať na účet volaného!
Za tento večer som naťukal toľko číselných kombinácii, koľko nikto iný predo mnou za celý život, ale aj tak som neprišiel na telefónne číslo pre volania na účet volaného. Vypočul som si snáď celú ponuku t-comu, zistil som, že v noci nepracujú operátorky na infolinkách a hlasy nahraté na zákaznických linkách mi rezonujú doteraz v hlave.

  Je čas sa vyspať. Vzbudil sa moj inštikt trampa, ktorý ma zatiahol na lavičku do závetria, dal som si pod hlavu moje tenisky a šťastne zaspal s obavami v hlave. Podarí sa mi vôbec vstať na štvrtú? Nezmeškám vlak? Nieeeee, však ležím na stanici...