Narodil som sa v rodine kuchárky a zvárača. Moje vyhliadky do budúcna už od detstva neboli ružové. Žili sme v starom byte na kraji dediny, omietka opadávala, preliezky boli hrdzavé, pieskovisko plné kameňov, susedia hlučný, zo slabých sociálnych skupín, alkoholici a stratené prípady. Môj otec nebol vôbec iný. Keď nebol v robote, tak prepíjal matkinu a svoju výplatu v miestnej krčme. Domov buď došiel opitý, ľahol si a spal, alebo spadol cestou a zaspal niekde na krajnici, alebo na chodníku. To sa mu stalo raz osudným. Mal som asi osem rokov, keď opäť raz neprišiel. Nebolo to nič nezvyčajné a nerobili sme si z toho ťažkú hlavu, ba dokonca aj matka si na to zvykla. Bola rada, že otec nieje agresívny keď si vypije. Bola vtedy večná optimistka a riadila sa heslom, "iný sa majú aj horšie". Ja som sa za svojho otca v tej dobe hanbieval. V triede sme mali veľa detí ktoré boli z usporiadaných a bohatších rodín, deti ktoré mi to vedeli dať najavo, že niesom taký ako oni. Nebol som ale jediný. V triede sme boli traja z tej istej bytovky, hrávali sme sa spolu už od detstva u nás na sídlisku. Po smrti otca sa toho veľa zmenilo. Decká v škole bývali ku mne naozaj odporné a to aj vtedy, keď videli, že ma to všetko trápi. Nemali so mnou žiadne zľutovanie. V tej chvíli sa začali diať zmeny. Nechcem nikomu dávať za zodpovednosť to všetko, čo sme spravili neskôr, ale je pravda, že si ma vychovala spoločnosť. Do školy som samozrejme nechodil a radšej som sa zašíval v uliciach. Časom sa ale prišlo na to, že chodím poza školu. Najhorší bol ten deň, keď ma prichytil samotný riaditeľ, ako fajčím na detskom ihrisku pred domom. Šiel vtedy ku nám domov, aby oznámil matke, že nechodím už dlhšiu dobu do školy. Bol to hrozný zážitok. Natlačil ma do jeho embéčky, zobral mi škatuľku cigariet, provokačne si zapálil a priviezol ma do školy. Bolo to akurát počas veľkej prestávky, keď sme dorazili do školy. Všetky decká ktoré boli vonku na dvore sa zbehli pozrieť čo sa deje. Riaditeľ prichádzal a držal niekoho za rameno, mykal som sa, ale nepopustil. Bol to smiešny súboj. A všetci sa na ňom aj smiali, iba ja nie. Dokonca aj riaditeľ sa rehotal, keď som sa snažil vytrhnúť. Prestal sa, keď som ho kopol do píšťali, zlostne sa na mňa pozrel a dal mi facku. Začal kričať a nadávať mi do flákačov a hanby spoločnosti. Mal som len desať rokov.

O celom incidente sa samozrejme dozvedela aj matka. Hrozilo, že ma zoberie sociálka ak nebudem chodiť do školy. Začala ma každé ráno, pred tým ako išla do vývarovne, vodiť do školy. Musel som veľmi skoro vstávať, do dnes si spomínam aké to bolo príšerné. V škole som býval unavený a nesústredený. Čo bolo ale stále neznesiteľnejšie, boli spolužiaci. Raz keď mi jedného dňa jeden tučko na hajzli arogantne povedal, že mám chodiť šťať na iné poschodie, lebo on s takým úbožiakom šťať v jednom rade do pisoárov nebude a zašiel do kabínky, tak som sa neovládol. Otvoril som kabínku, udrel ho do temena hlavy. Keď spadol, tak som ho chytil a dal mu piť vodu z misy. Povedal som mu, že keď cekne, alebo si ešte raz na mňa otvorí hubu, tak sa môže rozlúčiť s blízkymi. Prekvapivo mi už nikdy nič nepovedal a mňa nikto nikdy nepotrestal.