Potrebovali sme niečo viditeľné, niečo čo by si ľudia všimli. Musel to vidieť naozaj každý kto by šiel cez jeho štvrť. Zároveň by to muselo byť spravené rýchlo, aby nás nikto nevidel. Bleskovo vypadnúť z miesta činu a potom sa už len kochať na bezvládnej zúrivosti riaditeľa.

Do školy sme chodili drzo, v kožených bundách s reťazami a cigaretou v ústach. Nikto si nedovolil otvoriť ústa. Ba dokonca neskôr ani učiteľky.

Býval som na dedine, neďaleko hlavného mesta. Vyrastal som tam od svojich troch rokov. V škole som mal problémy, nielen s učením, ale aj so spolužiakmi. Zlé vplyvy ma naučili fajčiť a musel som v tom pokračovať, lebo som bol najstarší na škole a potreboval som vyzerať ako drsný chlapec...